Dokumentarista, striha\u010d a pedag\u00f3g Marek \u0160ul\u00edk sa spont\u00e1nnym z\u00e1ujmom o R\u00f3mov a filmografiou, v ktorej mo\u017eno vystopova\u0165 ak\u00e9si tematick\u00e9 kontinuum, definit\u00edvne zaradil k slovensk\u00fdm film\u00e1rom-etnografom. Filmov\u00fd dejepis ho bude v bud\u00facnosti celkom legit\u00edmne zasadzova\u0165 do kontextu so zakladaj\u00facou osobnos\u0165ou slovensk\u00e9ho etnografick\u00e9ho dokumentu Karolom Plickom \u010di jeho pokra\u010dovate\u013eom Martinom Slivkom. \u0160ul\u00edkova tvorba sa toti\u017e okrem etnografickej hodnoty vyzna\u010duje aj hodnotou umeleck\u00e9ho gesta.<\/p>\n\n\n\n
Na spomenut\u00fa dokument\u00e1rnu vetvu \u0160ul\u00edk nadv\u00e4zuje pomyseln\u00fdm r\u00f3mskym triptychom Cigarety a pesni\u010dky<\/em> (2008), Zvonky \u0161\u0165astia<\/em> (2012) a \u0164a\u017ek\u00e1 du\u0161a<\/em> (2017), ktor\u00e1 bola do slovensk\u00fdch k\u00edn uveden\u00e1 na za\u010diatku okt\u00f3bra. Prv\u00e9 dve spolure\u017e\u00edrovala Jana Bu\u010dka, posledn\u00e1 vznikala ako auton\u00f3mna s\u00fa\u010das\u0165 etnomuzikologick\u00e9ho v\u00fdskumn\u00e9ho projektu Jany Beli\u0161ovej s n\u00e1zvom \u0160ilalo pa\u0148ori\/Studen\u00e1 vodi\u010dka<\/em>. A nie n\u00e1hodou sa nakr\u00facania i slovenskej premi\u00e9ry v bratislavskom A4 \u2013 priestore s\u00fa\u010dasnej kult\u00fary z\u00fa\u010dastnil Du\u0161an Han\u00e1k, ktor\u00e9ho nezanedbate\u013en\u00e1 \u010das\u0165 filmografie je orientovan\u00e1 pr\u00e1ve na marginalizovan\u00fdch[1]<\/sup><\/a>.<\/p>\n\n\n\n \u0160ul\u00edk samozrejme nie je jedin\u00fdm ponovembrov\u00fdm slovensk\u00fdm film\u00e1rom, ktor\u00fd sa zaober\u00e1 r\u00f3mskym prostred\u00edm. R\u00f3mska ot\u00e1zka ho v\u0161ak nezauj\u00edma a priori v jej soci\u00e1lno-politickom v\u00fdzname \u2013 nepredstavuje anga\u017eovan\u00fd, vyslovene analytick\u00fd \u010di faktografick\u00fd typ dokumentaristu, azda mierne naivn\u00fdm sp\u00f4sobom inklinuje sk\u00f4r k reprezent\u00e1cii poetick\u00fdch singular\u00edt, ku komorn\u00e9mu stv\u00e1rneniu r\u00f3mskej v\u0161ednosti. Ako sa zd\u00e1, t\u00fa autorsky ch\u00e1pe ako komplex, z ktor\u00e9ho ono \u0161pecificky poetick\u00e9 nemo\u017eno vynecha\u0165. Fascin\u00e1cia inakos\u0165ou je u\u0148ho evidentn\u00e1. V \u0161ir\u0161om centre autorovho z\u00e1ujmu sa stretaj\u00fa marginalizovan\u00ed s \u201ekonzervami \u010dasu\u201c, ako \u0160ul\u00edk ozna\u010duje svoj projekt Rodinn\u00e9 arch\u00edvy<\/em> zameran\u00fd na spracov\u00e1vanie a digitalizovanie s\u00fakromn\u00fdch arch\u00edvov, ktor\u00e9 s\u00fa zaznamenan\u00e9 na celuloid. Na jednej strane teda stoj\u00ed z\u00e1ujem o minoritn\u00fa soci\u00e1lnu vrstvu, na druhej autentick\u00e1 t\u00fa\u017eba uchov\u00e1va\u0165 \u010das.<\/p>\n\n\n\n Zachyti\u0165, teda nedovoli\u0165 strati\u0165 <\/strong><\/p>\n\n\n\n Je zn\u00e1me, \u017ee R\u00f3movia si nep\u00ed\u0161u exaktn\u00e9 dejiny. Defekt spomienkov\u00e9ho apar\u00e1tu, aspekt jeho selekt\u00edvnosti a fabulat\u00edvnosti, jedn\u00fdm slovom zab\u00fadanie, sa na pam\u00e4ti r\u00f3mskeho etnika odr\u00e1\u017ea v rozsiahlej miere. Jedin\u00fdm m\u00e9diom prenosu, uchovania dej\u00edn R\u00f3mov a ich kult\u00farneho fondu sa v uzavretom intersubjekt\u00edvnom syst\u00e9me st\u00e1va samotn\u00e9 kolekt\u00edvne vedomie r\u00f3mskeho etnika: kolekt\u00edvna pam\u00e4\u0165. Historickou transgresiou preto bez dominantn\u00e9ho historiografick\u00e9ho diskurzu nevyhnutne doch\u00e1dza k strate inform\u00e1ci\u00ed (a textov), sukces\u00edvnemu zab\u00fadaniu, ktor\u00e9 sa vyzna\u010duje napr\u00edklad n\u00e1rodnou m\u00fdtotvorbou, na \u010do poukazuje v dokument\u00e1rnej eseji o r\u00f3mskom holokauste s pr\u00edzna\u010dn\u00fdm n\u00e1zvom Diera v hlave<\/em>(2017) slovensk\u00fd dokumentarista Robert Kirchhoff. Len nieko\u013ekomesa\u010dn\u00fd interval medzi premi\u00e9rami t\u00fdchto filmov vypoved\u00e1 o pozoruhodnom z\u00e1ujme jednej gener\u00e1cie o r\u00f3msku pam\u00e4\u0165. Pavel Branko ich nazval Gener\u00e1ciou 90: ide o dokumentaristov-kon\u0161kol\u00e1kov, ktor\u00ed v 90. rokoch \u0161tudovali v Ateli\u00e9ri dokument\u00e1rnej tvorby na Filmovej a telev\u00edznej fakulte Vysokej \u0161koly m\u00fazick\u00fdch umen\u00ed. Jej spiritus movens<\/em> bol pritom pr\u00e1ve Han\u00e1k. V\u00fdrazn\u00e1 osobnos\u0165 tejto gener\u00e1cie, Jaro Vojtek, nakr\u00fatil nieko\u013eko filmov o R\u00f3moch, z ktor\u00fdch si najv\u00e4\u010d\u0161iu pozornos\u0165 z\u00edskala sn\u00edmka Cig\u00e1ni id\u00fa do volieb<\/em> (2012). Juraj Lehotsk\u00fd medzin\u00e1rodne uspel so \u0161tylizovan\u00fdm poviedkov\u00fdm dokumentom Slep\u00e9 l\u00e1sky<\/em> (2008), ktor\u00fdm nadviazal na nen\u00e1padn\u00fa l\u00edniu dokument\u00e1rnych portr\u00e9tov zrakovo postihnut\u00fdch (hlavnou postavou jednej poviedky je R\u00f3m Miro), ktor\u00fa mo\u017eno, podobne ako po\u010dtom titulov skromn\u00fa l\u00edniu dokumentov z r\u00f3mskych os\u00e1d, odsledova\u0165 aj v kolibskej \u00e9re slovenskej kinematografie. Dokumentov o R\u00f3moch bolo m\u00e1lo, no od 50. rokov sa predsa objavovali v ka\u017edom desa\u0165ro\u010d\u00ed. Spomedzi biedneho mno\u017estva t\u00fdch, ktor\u00e9 sa sna\u017eili vymani\u0165 spod ideologick\u00e9ho tlaku a pribl\u00ed\u017ei\u0165 pravdivej reprezent\u00e1cii skuto\u010dnosti, spomeniem napr\u00edklad Cestu<\/em> (1966) Otakara Kriv\u00e1nka.<\/p>\n\n\n\n Za spolo\u010dn\u00fdm fokusom s\u00fa\u010dasnej gener\u00e1cie mo\u017eno h\u013eada\u0165 pragmatick\u00fa pohn\u00fatku a vysvetli\u0165 ho pre dokumentaristov v\u00fdhodnou otvorenos\u0165ou r\u00f3mskych soci\u00e1lnych hercov, ktor\u00ed s\u00fa \u201etypovo v\u00fdrazn\u00ed a nach\u00e1dzaj\u00fa sa v kontroverzii k spolo\u010densky preferovan\u00fdm modelom spr\u00e1vania,\u201c[2]<\/sup><\/a> pri\u010dom pr\u00edslu\u0161n\u00edci etnickej majority sa zv\u00e4\u010d\u0161a stavaj\u00fa k vystupovaniu pred kamerou odmietavo. Nie je to v\u0161ak pravidlo, toto tvrdenie vyvracia s\u00e1m \u0160ul\u00edk v rozhovore pre denn\u00edk Pravda<\/em>: \u201eProtagonisti s\u00fa uzavret\u00ed, neboli dvakr\u00e1t nad\u0161en\u00ed, \u017ee bud\u00fa \u00fa\u010dinkova\u0165 vo filme, najm\u00e4 chlapci nie.\u201c[3]<\/sup><\/a><\/p>\n\n\n\n Etnografick\u00e9, antropologick\u00e9, historiografick\u00e9 i umeleck\u00e9 projekty (o viacer\u00fdch bola re\u010d) zaznamen\u00e1vaj\u00face pam\u00e4\u0165 r\u00f3mskeho etnika predstavuj\u00fa z\u00e1sadn\u00fd pr\u00edspevok k rekon\u0161trukcii r\u00f3mskych dej\u00edn a ich systematiz\u00e1cii. Pri etnografickom v\u00fdskume (ak\u00fd robila \u010diasto\u010dne aj Beli\u0161ov\u00e1) \u010di dokument\u00e1rnom filme sa b\u00e1date\u013e (film\u00e1r) potrebuje nach\u00e1dza\u0165 v bezprostrednej bl\u00edzkosti objektu sk\u00famania. Moment n\u00e1v\u0161tevy a soci\u00e1lnej interakcie je k\u013e\u00fa\u010dov\u00fd. Uzavret\u00fd syst\u00e9m sa tak otv\u00e1ra.<\/p>\n\n\n\n Ke\u010f prestan\u00fa spieva\u0165, zabudn\u00fa<\/strong><\/p>\n\n\n\n Autorsk\u00fd dokument\u00e1rny viacportr\u00e9t \u0164a\u017ek\u00e1 du\u0161a<\/em> upriamuje pozornos\u0165 na str\u00e1canie sa pre r\u00f3msku kult\u00faru funduj\u00faceho prvku. Prostredn\u00edctvom spevu \u017ealostn\u00fdch piesn\u00ed si R\u00f3movia spr\u00edtom\u0148uj\u00fa milovan\u00fdch m\u0155tvych, svoje individu\u00e1lne aj kolekt\u00edvne dejiny. Ich deklam\u00e1cia je pre nich bolestivou anamn\u00e9zou, no v rovnakej chv\u00edli aj trpkou katarziou. Spievan\u00edm si R\u00f3movia pam\u00e4taj\u00fa. Ke\u010f prestan\u00fa, pretn\u00fa aj genera\u010dn\u00fd prenos, ako to \u010diasto\u010dne ukazuje aj \u0164a\u017ek\u00e1 du\u0161a<\/em>. Pre doplnenie kontextu, o nie\u010dom podobnom p\u00ed\u0161e aj Martin Pal\u00fach v recenzii na spom\u00ednan\u00fa Dieru v hlave<\/em>: \u201eHlbok\u00e1 clivos\u0165 textov i mel\u00f3di\u00ed je priamym v\u00fdrazom spomienok na z\u00e1\u017eitky z minulosti a ich prenosu z gener\u00e1cie na gener\u00e1ciu, najm\u00e4 v pr\u00edpade etnika bez \u0161t\u00e1tu, ko\u010dovn\u00e9ho n\u00e1roda, ktor\u00fd uviazol na \u00fazem\u00ed a za hranicami mnoh\u00fdch \u0161t\u00e1tov Eur\u00f3py.\u201c[4]<\/sup><\/a><\/p>\n\n\n\n \u0160ul\u00edk pripodobil \u0161trukt\u00faru rozpr\u00e1vania hudobnej kompoz\u00edcii. Prol\u00f3gom k trom nepret\u00ednaj\u00facim sa poviedkam je prel\u00fadium, segreguj\u00fa ich intermezz\u00e1, ktor\u00fdch n\u00e1lady anticipuj\u00fa medzititulky: doloroso<\/em>, lacrimoso<\/em>. \u0160ul\u00edkovo halgat\u00f3<\/em> teda nie je improvizovan\u00e9, m\u00e1 premyslen\u00fa epizodick\u00fa kon\u0161trukciu. Tri poviedky predstavuj\u00fa troch r\u00f4zne situovan\u00fdch adolescentn\u00fdch R\u00f3mov: Tom\u00e1\u0161a, Erika a \u010eo\u010fa. V jednotliv\u00fdch \u201epartoch\u201c s\u00fa uplatnen\u00e9 viacer\u00e9 dokument\u00e1rne met\u00f3dy, preva\u017ene observ\u00e1cia, inscen\u00e1cia a rekon\u0161trukcia, dominuje poetick\u00fd m\u00f3d reprezent\u00e1cie[5]<\/sup><\/a>. V\u00fdraznej\u0161\u00ed re\u017eijn\u00fd korekt\u00edv sa zra\u010d\u00ed v intermezz\u00e1ch, v ktor\u00fdch \u017eensk\u00e9 protagonistky spievaj\u00fa priamo na kameru.<\/p>\n\n\n\n Vo vz\u0165ahu k t\u00e9me artikuluje ka\u017ed\u00e1 poviedka r\u00f4zny stav uchov\u00e1vania piesn\u00ed a hudobnej kult\u00fary v\u0161eobecne v pam\u00e4ti mladej gener\u00e1cie. Fabula je u v\u0161etk\u00fdch troch protagonistov rozv\u00edjan\u00e1 s motivick\u00fdmi odch\u00fdlkami, principi\u00e1lne v\u0161ak rozober\u00e1 vz\u0165ah dan\u00e9ho protagonistu k trad\u00edcii r\u00f3mskej hudby v\u0161tepovanej t\u00edned\u017eerom star\u0161ou gener\u00e1ciou. Tom\u00e1\u0161, silne lipn\u00faci na otcovi ako vzore, zanedb\u00e1va \u0161kolu v prospech hrania na gitaru. Erik si rob\u00ed z otca naopak posme\u0161ky, k hudbe je apatick\u00fd, do popredia vystupuje genera\u010dn\u00fd mot\u00edv ilegality a negramotnosti. Pre \u010eo\u010fa, z trojice najstar\u0161ieho, ktor\u00fd vyrast\u00e1 so starou mamou, s\u00fa rytmus, hudba a tanec neoddelite\u013enou s\u00fa\u010das\u0165ou ka\u017edodennosti, jeho pr\u00edbeh \u017eiv\u00ed mot\u00edv h\u013eadania femme fatale<\/em>. Vo v\u0161etk\u00fdch troch poviedkach je v\u00fdrazne pr\u00edtomn\u00fd rodi\u010dovsk\u00fd v\u00fdchovn\u00fd apel spodoben\u00fd v odovzd\u00e1van\u00ed ve\u013ek\u00fdch \u017eivotn\u00fdch ponau\u010den\u00ed. D\u00f4vodom m\u00f4\u017ee by\u0165 auto\u0161tyliz\u00e1cia za pr\u00edtomnosti kamery, rozhodne v\u0161ak prispieva k polemike a \u00favah\u00e1m nad \u00falohou film\u00e1ra-medi\u00e1tora.<\/p>\n\n\n\n Z form\u00e1lneho h\u013eadiska s\u00fa d\u00f4le\u017eit\u00e9 z\u00e1bery-detaily, v\u00f4dzka asoci\u00e1ci\u00ed, ktor\u00fdmi sa \u0160ul\u00edk nechal in\u0161pirova\u0165 v autentickom r\u00f3mskom prostred\u00ed a ktor\u00e9 n\u00e1paditou mont\u00e1\u017eou transponoval do filmu. Spom\u00ednam to, preto\u017ee de\u0161pekt k detailu je v s\u00fa\u010dasnom slovenskom dokumente cite\u013en\u00fd. Detail pritom v \u0160ul\u00edkovom filme nevystupuje ako prvopl\u00e1nov\u00e1 telev\u00edzno-publicistick\u00e1 ilustr\u00e1cia, okrem povahy priestoru osvet\u013euje jeho punctum<\/em>. Obsah je takto so strihovou skladbou perfektne zovret\u00fd a konzistentn\u00fd.<\/p>\n\n\n\n \u0164a\u017ek\u00e1 du\u0161a<\/em> ct\u00ed v R\u00f3moch \u201ein\u00e9\u201c, no zbyto\u010dne ich neexotizuje, nekarnevalizuje, hoci pr\u00e1ve r\u00f3mska inakos\u0165 n\u00e1m vo filme imponuje. Je to teda balans, autorsk\u00e1 pokora k l\u00e1tke, \u010do rob\u00ed zo \u0160ul\u00edkovho filmu l\u00e1skav\u00fd a doj\u00edmav\u00fd umeleck\u00fd tvar. Nepochybne k tomu prispela aj spoluautorka n\u00e1metu a dramaturgi\u010dka Zuzana Moj\u017ei\u0161ov\u00e1, ktor\u00e1 sa venuje R\u00f3mom v slovenskej kinematografii programovo (nap\u00edsala napr\u00edklad knihu Prem\u00fd\u0161\u013eanie o filmov\u00fdch R\u00f3moch<\/em>). Em\u00f3ciu v n\u00e1s vzbudzuje, \u010do k n\u00e1m prehov\u00e1ra, s \u010d\u00edm sa vieme stoto\u017eni\u0165. Ke\u010f \u010eo\u010fova babka spom\u00edna na svojho zosnul\u00e9ho man\u017eela a hovor\u00ed: \u201eTr\u00e1pil sa, ale nepil,\u201c jej \u013eudskos\u0165 n\u00e1s svojou autenticitou strhne. A tak my\u0161lienky, ktor\u00e9 na\u0161li tvorcovia \u0164a\u017ekej du\u0161e<\/em> v r\u00f3mskych osad\u00e1ch, si vieme prirodzene vztiahnu\u0165 aj na seba. R\u00f3mska pam\u00e4\u0165 sa n\u00e1s t\u00fdka a dot\u00fdka.<\/p>\n\n\n\n Autor sa venuje filmovej publicistike a kritike, \u0161tuduje filmov\u00fa vedu\u00a0<\/strong><\/p>\n\n\n\n [1]<\/sup><\/a> Han\u00e1k sa medzin\u00e1rodne presl\u00e1vil filmom Obrazy star<\/em>\u00e9<\/em>ho sveta<\/em> (1972), v ktorom, in\u0161pirovan\u00fd fotografiami Martina Martin\u010deka, zobrazil biedu slovensk\u00e9ho vidieka na po\u010diatku normaliz\u00e1cie. Okrajov\u00ed boli v tomto pr\u00edpade starci zo zapadnut\u00fdch lazov. Tento trezorov\u00fd titul bol do distrib\u00facie uveden\u00fd a\u017e po novembri 1989. R\u00f3mom sa Han\u00e1k venoval v hranom filme Ru\u017eov<\/em>\u00e9 <\/em>sny <\/em>(1976).<\/p>\n\n\n\n [2]<\/sup><\/a> Martin Pal\u00fach, Autorsk\u00fd dokument\u00e1rny film na Slovensku po roku 1989<\/em>. Bratislava: Ob\u010dianske zdru\u017eenie Vlna \/ Drewo a srd 2015, s. 169.<\/p>\n\n\n\n [3]<\/sup><\/a> Roberta T\u00f3thov\u00e1, Re\u017eis\u00e9r Marek \u0160ul\u00edk: Rad\u0161ej to\u010d\u00edm s chudobn\u00fdmi<\/em>. Dostupn\u00e9 na: https:\/\/kultura.pravda.sk\/film-a-televizia\/clanok\/446119-marek-sulik-radsej-tocim-s-chudobnymi\/<\/a> (13.11.2017).<\/p>\n\n\n\n [4]<\/sup><\/a> Martin Pal\u00fach, Diera v hlave alebo autorsk\u00fd poh\u013ead na zabudnut\u00e9 svedectv\u00e1 R<\/em>\u00f3<\/em>mov<\/em>. Dostupn\u00e9 na: http:\/\/www.dokrevue.cz\/blog\/diera-v-hlave-alebo-autorsky-pohlad-na-zabudnute-svedectva-romov<\/a> (13.11.2017).<\/p>\n\n\n\n